Dnes sa mi podaril husársky kúsok a zodpovedne priznávam, že dosť nezodpovedný kúsok. Aj po rokoch s diabetom som spravila chybu, ktorá mohla mať nepríjemnú dohru. Našťastie moje telo už vie, že sa musí na seba spoľahnúť a keď treba, nájsť v zásobách posledné zvyšky cukru, zapnúť posledné rezervy a celé to nejako zvládnuť  prežiť.
Dnešný príjemný sviatočný deň nás priam lákal vyraziť si von. Od rána boli moje glykémie nejaké divné, nepodarené, nad limit. Ranný bolus mám 2,5 jednotky na 3 SJ. Dnes ráno glykémia 10,5 – dala som na pumpe 3 jednotky bolusu a raňajky posunula o 15 minút neskôr. Glykémia však bola stále v rozmedzí od 9,5 do 11,0 – skončilo to tak, že ranný bolus bol nakoniec spolu 9 j a glykémia stále na úrovni 9,0 mmol/l.  Celá nesvoja som sa pustila do prípravy obedu. Paradajková polievka s parmezánom, dusený losos na zelenine s cesnakom a ryža natural boli pripravené.
 Deti sa zatiaľ hrali, spievali, hádali a starali sa tak o to, aby bol môj tlak v normálnych číslach (keďže doslova trpím nízkym tlakom). O 11.00 sme vyšli z domu, s tým, že ideme len kúpiť priesady a na ihrisko. Glykémia stále 10,0 mmol/l.
Na to môj malý syn zahlásil – poďme do prírody – na Žilip (oblasť okolo Malého Dunaja v Malinove)! Výborný nápad. Zobrala som kabelku, fľašu vody, deti sadli do auta a vyviezli sme sa kúsok za dedinu. Auto som odparkovala a vybrali sme sa popri Malom Dunaji skúmať prírodu. Presne toto som potrebovala, prevetrať si hlavu, užiť si deti a vychutnávať si jarnú prírodu. Trhali sme lúčne kvety, čakali, či neuvidíme hada alebo žabu, čítali sme si z náučných tabúľ o zvieratách žijúcich v okolí.
Po asi 20 minútach som začala pociťovať, že glykémia začína klesať a moje domnenie potvrdila aj informácia na senzore. Keď sme prišli na miesto nášho cieľa – krásne drevené ihrisko, stromy, voda, labute, kačice – senzor začal veselo pišťať. Behom hodiny som padla z hodnoty 10,0 mmol/l na 3,5 mmol/l a glykémia stále klesala. Rýchlo som otvorila kabelku a s hrôzou som zistila, že moje zásoby cukru pre prípadnú hypošku nemám. Začala ma chytať jemná panika. Deti si veselo pobehovali, skákali, naháňali sa. Rýchlo som stiahla bazál na pumpe na úroveň 10% , sadla som si na lavičku a pozorovala deti. Keď senzor ukázal hladinu cukru menej ako 2,0 mmol/l začal ma oblievať pot. Napila som sa vody, z kabelky vytiahla dve sladké žuvačky, aj keď som vedela, že ich sacharidový obsah vydá tak na 0,05 SJ. Čiže nič. V hlave otázka, čo teraz. Kúsok odtiaľ opekali dve rodinky s deťmi, ale priznávam, že som nemala v tom momente silu k nim dôjsť a hlavne ostych – ísť si pýtať jesť? V tom ma zachránila Romanka, ktorá pribehla ku mne so slovami, že aha mami dievčatá mi dali kúsok chleba! Tak som si od tej malej nezbedníčky vyžobrala kúsok chleba. Vysvetlila som jej, že práve teraz je vhodná chvíľa, aby sa s maminkou podelila. Po asi 20 minútach som nabrala odvahu, deťom vysvetlila vážnosť situácie a vybrali sme sa naspäť k autu. Syn už chápe, o to znamené keď má mamina nízky cukor, vie ako odstrihnúť hadičku na pumpe a zavolať pomoc. Glýkémia sa zubami nechtami držala na úrovni 2,4 mmol/l.  Konečne sme prišli k autu a doviezli sa domov – našťastie je to 3 min cesty. Ako sme vkročili do domu Robko na mňa hneď spustil, už si si dala niečo sladké? Začali sa medové hody. Senzor ešte hodinu oznamoval glykémiu max do 3,5 mmol/l a môj malý ochranca ma vždy pri zapípaní senzora upozornil: „Maminka, asi si si dala málo sladkého.“ Zjedli sme obed – naše obľúbené menu, upratala som kuchyňu a vyčerpane som sadla na gauč. Nahnevaná sama na seba. Celé to mohlo dopadnúť inak, mohli sme stráviť aktívnejšie čas vonku, aj keď som po operácii ešte stále limitovaná, ale aj tak… 
Myslím, že tento výlet mi ostane v pamäti ešte dlho. Bez cukru ani na krok. Cukrovka je mnohokrát nevypočitateľná, prekvapivá a vie sa s nami slušne zahrávať.  Veľakrát sa správa neslušne, nerešpektuje pravidlá, ktoré sa učíme na edukáciách, neriadi sa podľa sacharidových jednotiek a prepočtov bolusov, či liekov. V tieto dni treba zatnúť zuby, často siahnuť na dno svojich síl a bojovať.  Je to na nás. Môžeme mať takmer všetko, za čo sme ochotný zabojovať.

2 Comments

  1. Nikde v texte som nečítal, že SKÚSENÝ DIABETIK chodí mimo domu s cestovným glukometr. ..lebo vieme aká je životnosť a přesnost senzora pumpy…//

  2. Ernest, senzor nemusí byť presný tak ako glukometer (keď tomu tak je je to len a len dobre).

    Hlavnou úlohou glukózového senzora je sledovať pohyb glykemickej krivky a signalizovať prudké klesania a prípadne aj výstupy hodnôt glykémie. Aj keď senzor neukazuje presne, prudký pokles glykémie v čase zaznamená a to je pre diabetiak dôležité. Pretože ak mu prudko klesá glykémia, tak ak diabetik neuroí protiopatrenia, môže zákonite dôjsť k hypoglykémii. Senzor pri zistení rýcheho poklesu glykémie v krátom čase, signalizuje možnú hypoglykémiu ešte pred jej samotným vznikom. A práve na to je senzor predovšetkým určený.

Pridaj komentár

Your email address will not be published.

*