Vzdelávajme seba aj druhých

Diabetes mellitus je ochorenie na celý život (zatiaľ).  Každodenný život s cukrovkou (sladkou kamoškou, ako ju volám ja) nie je jednoduchý, avšak nie nezvládnuteľný.  Veľkú úlohu zohráva sebadisciplína, dodržiavanie pravidiel a režimu, pravidelný selfmonitoring  a psychická pohoda. To je však iná téma, ktorej sa povenujem neskôr.  Dôležitou súčasťou je vzdelávanie nie len seba, rodinných príslušníkov, ale aj širokej verejnosti.  Počet diabetikov, či už prvého typu alebo druhého typu nám každoročne pribúda a tak sa zvyšujú aj celkové náklady na zdravotnú starostlivosť samotných pacientov a na druhej strane štátu.  Z cukrovky sa stáva – stala epidémia. Nepanikárme však, zachovajme chladnú hlavu, vezmime rozum do hrsti a využime to, čo v dnešnej modernej dobe máme. A to je dostupnosť informácií.  Práve vďaka informáciám, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, sa naučme vybrať to podstatné.  Poučiť sa, naučiť sa, šíriť ďalej, informovať, vzdelávať seba aj ľudí okolo seba.  Dospelých, detí, kolegov, kamarátov. Aj môj takmer 6 ročný syn už vie, že maminka má cukrovku a pozná základné veci. Vie v prípade hypoglykémie poskytnúť pomoc, prestrihnúť hadičku na pumpe Spiritke a zavolať pomoc. Vie, že nesmiem jesť sladké a sám mi je veľkým strážcom. Aj minule, keď som si chcela odhryznúť kúsok z jeho Kinder čokolády, pozrel na mňa spýtavým pohľadom: „ Mami, máš nízky cukor. Nemôžeš bude ťa bolieť bruško!“  Alebo, keď mávam senzor a ten začne pípať a upozorňovať na hypoglykémiu, tak vzápätí na to, aj syn zahlási: „Mami pípaš, daj si sladké, lebo máš nízky cukor.“

Teším sa, že v poslednej dobe sa hovorí o cukrovke čoraz viac a spoločnosť sa stáva edukovanou.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/11883/128598#0

Nenechajme v nás zahasiť  hlad po informáciách a snažme sa aj tie informácie aplikovať do bežného života. Viem, nie vždy ide všetko hladko a papier veľa znesie. Ale kto nič nerobí, nič neuvidí a ten kto robí , robí ja chyb a veľakrát sa učíme hlavne na tých vlastných.

 

 

 

 

Milujem Pondelok

Pondelok – prvý deň v týždni. Pre mnohých ľudí najmenej obľúbený deň v kalendári. Ja ho mám však celkom rada. Nikdy som s ním neviedla bitku, či boj. Dokonca už ako školáčka som sa vždy na pondelok tešila. Zmena nastala počas materskej, vtedy sa určité obdobie dni v týždni zliali do jedného mega dňa. Od kedy sa však zo mňa stala pracujúca matka dvoch malých šibalov, pondelky priam milujem 😀 no a čo! Svoju prácu mám rada, je pre mňa potešením, že môžem prispieť svojou troškou k lepšiemu skóre a čo je hlavné, viem, že naše výrobky stoja za to! Plne sa s nimi stotožňujem – veď ako ste si už asi všimli, preferujem zdravú a kvalitnú stravu.
Ale naspať k tomu pondelku.  Ako som napísala, pondelky mám rada. Končí sa kolobeh víkendových povinností, moje uši si na pár hodín oddýchnu od tých jemných detských hláskov, ktoré dokážu spustiť neustály krik – na plné hrdlo a čo to dá, takže miestami aj moja glykémia na to zareaguje, pridá sa a letí do výšin. Našťastie už je natoľko uvedomelá a vie, že sa nemá nechať vytočiť (myslím tá glykémia, lebo mne to ešte stále nejde 🙂 ), lebo ak by sa spojila s výškou hlasov mojich detí, bola by som neustále nad 20 mmol/l.  A možno práve preto v pondelok mávam celkom krásne glykémie, vyrovnané a naladené na príjemné pracovné aktivity.
Predsa len cukrovka sa neriadi tabuľkami, ale  skôr našou psychickou pohodou. Preto sme raňajší konflikt so synom vyriešili dohovorom, kabelku, ruksak na plávanie, ruksak s pyžamkami, tašku s obedom, kabelku, deti a seba natlačila do auta a smer škôlka. Vyložím prvú časť nákladu a hurá smer Bratislava. V kuchynke si prirpavím čaj, kávu, neskoršie raňajky v podobe jogurtu a vtáčieho zobu – rozumej chia, ľan, goji, ovsené vločky a ide sa pracovať. Vražedné tempo vydržím do obeda, a pre zmenu odskočím na rýchly nákup. Potom zbodnem obed (dnes som glyčku akosi zabudla odmerať, ale môj vnútorný barometer mi  vraví, že je to OK), dokončím administratívu, vybavím zopár telefonátov a s radosťou „utekám“ pre krpcov. Pred  tým ešte trh, nákup ovocia, zeleniny, potom k nášmu zdroju pre domáce vajíčka. Doma rýchlo vybalím kufor a to už môj vnútorný pocit  spustí alarm, že glykémia je dole a tak dojem 3 SJ a už sa ocitám v škôlke. Počasie nás zahnalo dnu, kde sa kuchyňa mení na maliarsky ateliér a moja časť na pekáreň 🙂 Tak to mám rada, presne tak ako aj ten pondelok!
K včerajšiemu dňu matiek som si vyslúžila od syna krásnu kresbičku, ktorá nesmierne potešila moje oči , srdiečko a bum glykémia 5,1 mmol/l 🙂 Včera sme boli v divadle a toto je poďakovanie. Nenechala som sa zahanbiť a tak som upiekla deťom ich obľúbenú mkrvovo – špaldovú bábovku, ktorú som vylepšila o strúhaný kokos a chia semiačka.
Večer som si ešte pripravila obed na zajtra – pohánkové cestoviny, dusená zelenina (cukina, pór, mrkva na kokosovom oleji, kurkuma) a strúhaný syr. Už teraz sa teším na obed 😀
Aj keď bola glyčka po večeri 9 mmol/l už cítim ako ide dole a keďže ma čaká ešte nejaká práca – prvú pomoc v podobe Detoxu mám po rukeeeee!
Ak predsa len pondelok nebol ľahký deň, hlavu hore, veď aj zajtra vyjde slnko a je tu opäť šanca zažiť niečo nové a krásne. Nech máte krásny a úspešný týždeň s vyrovnanými glykémiami 😉

Diabetes vie prekvapiť aj skúseného diabetika

Dnes sa mi podaril husársky kúsok a zodpovedne priznávam, že dosť nezodpovedný kúsok. Aj po rokoch s diabetom som spravila chybu, ktorá mohla mať nepríjemnú dohru. Našťastie moje telo už vie, že sa musí na seba spoľahnúť a keď treba, nájsť v zásobách posledné zvyšky cukru, zapnúť posledné rezervy a celé to nejako zvládnuť  prežiť.
Dnešný príjemný sviatočný deň nás priam lákal vyraziť si von. Od rána boli moje glykémie nejaké divné, nepodarené, nad limit. Ranný bolus mám 2,5 jednotky na 3 SJ. Dnes ráno glykémia 10,5 – dala som na pumpe 3 jednotky bolusu a raňajky posunula o 15 minút neskôr. Glykémia však bola stále v rozmedzí od 9,5 do 11,0 – skončilo to tak, že ranný bolus bol nakoniec spolu 9 j a glykémia stále na úrovni 9,0 mmol/l.  Celá nesvoja som sa pustila do prípravy obedu. Paradajková polievka s parmezánom, dusený losos na zelenine s cesnakom a ryža natural boli pripravené.
 Deti sa zatiaľ hrali, spievali, hádali a starali sa tak o to, aby bol môj tlak v normálnych číslach (keďže doslova trpím nízkym tlakom). O 11.00 sme vyšli z domu, s tým, že ideme len kúpiť priesady a na ihrisko. Glykémia stále 10,0 mmol/l.
Na to môj malý syn zahlásil – poďme do prírody – na Žilip (oblasť okolo Malého Dunaja v Malinove)! Výborný nápad. Zobrala som kabelku, fľašu vody, deti sadli do auta a vyviezli sme sa kúsok za dedinu. Auto som odparkovala a vybrali sme sa popri Malom Dunaji skúmať prírodu. Presne toto som potrebovala, prevetrať si hlavu, užiť si deti a vychutnávať si jarnú prírodu. Trhali sme lúčne kvety, čakali, či neuvidíme hada alebo žabu, čítali sme si z náučných tabúľ o zvieratách žijúcich v okolí.
Po asi 20 minútach som začala pociťovať, že glykémia začína klesať a moje domnenie potvrdila aj informácia na senzore. Keď sme prišli na miesto nášho cieľa – krásne drevené ihrisko, stromy, voda, labute, kačice – senzor začal veselo pišťať. Behom hodiny som padla z hodnoty 10,0 mmol/l na 3,5 mmol/l a glykémia stále klesala. Rýchlo som otvorila kabelku a s hrôzou som zistila, že moje zásoby cukru pre prípadnú hypošku nemám. Začala ma chytať jemná panika. Deti si veselo pobehovali, skákali, naháňali sa. Rýchlo som stiahla bazál na pumpe na úroveň 10% , sadla som si na lavičku a pozorovala deti. Keď senzor ukázal hladinu cukru menej ako 2,0 mmol/l začal ma oblievať pot. Napila som sa vody, z kabelky vytiahla dve sladké žuvačky, aj keď som vedela, že ich sacharidový obsah vydá tak na 0,05 SJ. Čiže nič. V hlave otázka, čo teraz. Kúsok odtiaľ opekali dve rodinky s deťmi, ale priznávam, že som nemala v tom momente silu k nim dôjsť a hlavne ostych – ísť si pýtať jesť? V tom ma zachránila Romanka, ktorá pribehla ku mne so slovami, že aha mami dievčatá mi dali kúsok chleba! Tak som si od tej malej nezbedníčky vyžobrala kúsok chleba. Vysvetlila som jej, že práve teraz je vhodná chvíľa, aby sa s maminkou podelila. Po asi 20 minútach som nabrala odvahu, deťom vysvetlila vážnosť situácie a vybrali sme sa naspäť k autu. Syn už chápe, o to znamené keď má mamina nízky cukor, vie ako odstrihnúť hadičku na pumpe a zavolať pomoc. Glýkémia sa zubami nechtami držala na úrovni 2,4 mmol/l.  Konečne sme prišli k autu a doviezli sa domov – našťastie je to 3 min cesty. Ako sme vkročili do domu Robko na mňa hneď spustil, už si si dala niečo sladké? Začali sa medové hody. Senzor ešte hodinu oznamoval glykémiu max do 3,5 mmol/l a môj malý ochranca ma vždy pri zapípaní senzora upozornil: „Maminka, asi si si dala málo sladkého.“ Zjedli sme obed – naše obľúbené menu, upratala som kuchyňu a vyčerpane som sadla na gauč. Nahnevaná sama na seba. Celé to mohlo dopadnúť inak, mohli sme stráviť aktívnejšie čas vonku, aj keď som po operácii ešte stále limitovaná, ale aj tak… 
Myslím, že tento výlet mi ostane v pamäti ešte dlho. Bez cukru ani na krok. Cukrovka je mnohokrát nevypočitateľná, prekvapivá a vie sa s nami slušne zahrávať.  Veľakrát sa správa neslušne, nerešpektuje pravidlá, ktoré sa učíme na edukáciách, neriadi sa podľa sacharidových jednotiek a prepočtov bolusov, či liekov. V tieto dni treba zatnúť zuby, často siahnuť na dno svojich síl a bojovať.  Je to na nás. Môžeme mať takmer všetko, za čo sme ochotný zabojovať.

Také rutinné dia ráno

Jarné rána majú svoje špecifické čaro. Posledný mesiac už spávame pri otvorenom okne a tak ráno do vnútra prúdi čerstvý vzduch, jedným uchom počúvam štebot vtákov a ranné svitanie prechádza izbou. Rolety sú len do pol okna. Preto, aj keď idem spať často okolo polnoci a vstávam krátko po 6.00, tak vďaka prívalu jarnej energie sa budím čerstvá a s dobrou glykémiu. Aj keď, sú dni a rána, ktoré má hneď vyvedú z omylu. Také ráno bolo aj to dnešné. Mrzel ma fakt, že som v noci ignorovala budík a tak opäť nemám informáciu o nočnej hladine cukru v krvi. Zobudila som sa krátko pred šiestou na hlas škovránka, možno vrabca, skontrolovala som malého votrelca, ktorý si opäť raz našiel v noci cestu pod moju perinu a prvé kroky smerovali rovno ku glukomeru. Tak ako každé ráno, táto cesta je nemenná a v mojej hlave sa práve odohráva veľká tipovacia súťaž.  

Mávate ten pocit, keď si myslíte, že hladina je zaručene nižšia, v horšom prípade Vás ohrozuje hypo? Dnešné ranné pocity boli jasné – určite bude na glukomeri svietiť krásne číslo. Bum, môj malý pomocník 2in1 micro ma veľmi rýchlo priviedol do reality a vyvrátil moje predpoklady – 9,8 mmol/l hneď z rána? Čo sa asi tak dialo v noci? Je jasné, že túto noc si asi pri posteli postavím orloj, aby som sa zobudila. Predsa len, pracovný deň, pohyb na čerstvom vzduchu, práca v záhradke, deti, prechádzka a ja spím ako drevo.

 

Nasleduje ďalšia ranná rutina a tou je pohár vody s citrónom, uvariť zelený čaj a pripraviť zdravé raňajky pre dvoch malých nezbedníkov – smoothie. Dnes to bude cviklová šťava, avokádo, banán, chia, goji a kiwi. Super bomba plná vitamínov a tak neodolám ani ja a dám si hlt, len jeden. Mňam. Utekám na poschodie, kde už počujem prvé zvuky dvoch malých labiek. Ráno to otočím niekoľkokrát – beriem to ako rozcvičku, a už o 7.00 mám podľa krokomeru v mobile najazdených 1000 krokov. Upraceme postele, obliekame sa, budím dcérku Romi a už začína náš malý cirkus. Veselo je u nás, či je ráno a či večer. Bolus som si nedám, keďže ranný bazál by ma mal podržať. Tak ako aj po iné rána. Mám to predsa otestované aj v prípade, že niečo malé zbodnem popri raňajších pretekoch do škôlky a práce. Pripravím si ešte svoje mini raňajky – paradajkový džús so šťavou z citróna, pridám deci cviklového freshu, power protein, chia a ľanové semiačka. Tento proviant má len 2 SJ v 0,5l a  je základom prežitia v raňajšej zápche smerom do Bratislavy.

V myšlienky mi prúdia hore dole, asi ako glykémia. Preto sa ešte raz meriam a s malou dušičkou verím, že hodnota bude lepšia. OMYL – glykémia 11,3 mmol/l ma teší tak, ako paradajková polievka na nových šatách dcérky Romanky. Na Spiritke pridám bolus 1,5 j, deti, seba, tašku s obedom naložím do auta a vyrážame. Ako šofér diabetik viem, že merať sa pred každou jazdou je nesmierne dôležité. Pravdou však je,že nie vždy to dodržm. Mám opäť záväzok sa v niečom polepšiť. Vyložím deti v škôlke, pusa, objať, zakývať a sadám do auta. V zápche si čas krátim veselou hudbou v štýle latino, popíjam po malých dúškoch svoje poctivo pripravené raňajky a pre istotu sa ešte raz meriam – s glukomerom 2in1 je to malina – glukomer odmeria, aplikácia zapíše a pamätá. Glykémia po boluse 9,9 mmol/l – normálne cítim ako cukor klesá. Poznáte ten pocit aj vy? Neviem, či je to o psychike alebo som po tých rokoch už ozaj tak vycvičená, ale vnútorný senzor mi hlási klesajúcu glykémiu. Cítim sa fajn a to je dôležité. Pohoda, kľud a správne vnútorné nastavenie má svoj zmysel, lebo inak Vás si Vás podajú stres, problémy, cukor, zoznam je dlhý. Okrem toho, že sa budem viac merať (mala som teraz obdobie, kedy som sa meral len 3-4krát denne, čo mi nestačilo), dávama si záväzok, že sa budem aj viac usmievať a jednoducho brať veci, také ako prídú, tešiť sa z maličkostí a byť vďačná.  Lúčim sa s Vami slovami Jonathana Sacksa: „Okolo nás sú stovky možností, aby sme boli šťastní, stačí len otvoriť oči a byť vďační.“